Ako predseda triedneho združenia rodičov (každá funkcia dobrá) som bol požiadaný o pomoc na výlete na Ľubovniansky hrad. Vzhľadom k skutočnosti, že jedným z členov úderky bola aj moja dcéra, tak som neodmietol, ba pristihol som sa, že sa na to dokonca úchylne teším. Svätá (s)prostota....Zostava: pani učiteľka v najlepších rokoch, mladý učiteľ, dvaja rodičia (medzi nimi ja) a päťdesiat, osem - deväťročných predátorov.
V Kežmarku sme nastúpili do vláčika, kde sme na radosť spolucestujúcich obsadili jeden z dvoch vozňov. Dodnes mám pred očami dojatie v ligotavých očiach staršieho pána sprievodcu, keď nás zbadal. Ako sa tešil, že podobná banda, z Popradu práve vystúpila a on bude mať pokoj... Keď sme mu podali štós 50 lístkov (Železnice to tak vydávajú, na skupinovú zľavu dostane v rámci šetrenia papierom každý kus cestujúceho jeden lístok...), len mávol rukou a šiel sa vyplakať k strojvodcovi.
Cesta do Starej Ľubovne ubiehala relatívne bez problémov, až na zopár vyliatych džúsov rozšliapaných keksov a odchodov posledných optimistov, ktorí nepatrili k nám, do druhého vozňa. Našich zverencov zaujalo WC vo vlaku familiárne zvanom „Modrý Pacifik". Malo zasúvacie dvere, ako na sprchovacom kúte, takže je len samozrejmé, že osemdesiatim percentám sa naraz chcelo cikať. Z dôvodu súboja pohlaví (chlapci sa oprávnene sťažovali, že dievčatá sú tam dlhšie), bol určený časový limit a nastolený pokoj, pretože stopovali sme my a z deciek nemal nikto hodinky. Všetci nestihli, a tak po vystúpení v Starej Ľubovni, pokračovalo okupovanie staničnej toalety, kde na počudovanie zdržiavali zasa chlapci. Šiel som pozrieť čo je vo veci a skoro som sa od smiechu ..... Pred jedinou misou stál rad chalanov a za nimi prázdny klasický staničný päťmetrový pisoár. Keď zistili, že sa to dá aj tam, mali takú radosť z nového zážitku, že išli ešte raz aj tí čo už boli vo vlaku.
Cestou k hradu sa nič mimoriadne neprihodilo až na to, že zopár jedincov, vrátane mňa nadávalo na kopec, ktorý sme museli absolvovať. Mali zvláštny koníček tí naši predkovia, stavať na vŕškoch...
Pri Ľubovnianskom hrade sa nachádza skanzen, ktorí sme navštívili ako prvý. Decká na veľkú radosť pracovníčok múzea, aj našu, si nakúpili drobnosti, medzi ktoré patrilo aj päťdesiat rapkáčov, aké sa používajú na hokeji...
Nastala menšia panika, pretože sme pri sčítaní ľudu zistili, že máme o dva kusy naviac. Motalo sa tam viac podobných výprav, takže to mohlo byť reálne. Našťastie sme nikoho nepribrali, len naši zverenci ťažko chápali, prečo sa po spočítaní nemajú z predu presúvať na koniec zástupu . Po úspešnom viacnásobnom odpočte sme sa pobrali exkurzovať staré drevenice našich predkov. Decká však viac zaujímali prozaickejšie veci ako staré „búdy", ako sa niektoré vyjadrili. Najviac som ich zaujal ja (pani učiteľka vtedy vrhla na mňa na chvíľu rovnaký pohľad, ako na svojich druhákov) ukážkou kapitálnej ropuchy, ktorá vliezla pod dosky naštósované v dobovej stolárskej dielni. Potom prejavili záujem o starú hlbokú studňu a rybníček uprostred skanzenu, kde ich pedagógovia zrejme z obavy, že by časť spiatočných lístkov zostala nevyužitá nechceli pustiť, čo sa stretlo s hlasným protestom. Medzitým začali po skanzene „pobehovať" tri autobusy podobne veľkých žiakov z Košíc, takže som vzbudil značné pohoršenie u košických učiteľov, keď som dve ich deti hnal do nášho zástupu. Mali im dať domovenky! Malí Košičania mali z toho takú srandu, že ani neprotestovali...
Druhou časťou výletu bola návšteva samotného hradu, na ktorý sme k mojej radosti museli vyšliapať riadny svah. Asi som mal medzi predkami bizóna, pretože tieto zvieratá vraj z duše nenávidia akúkoľvek terénnu nerovnosť, a radšej ju obídu veľkým oblúkom ako by mali na ňu vyliezť...
Pri čakaní na sprievodcu si decká v stánku kúpili, okrem iného, drevené píšťalky a ďalšie, ešte väčšie rapkáče... Tu ma dorazil jeden tretiak, keď som bral pravidelnú dennú dávku liekov na zvýšené triglyceridy, otázkou, či beriem lieky na ukľudnenie. Vzhľadom k tomu, že sme sa opäť premiešali s Košičanmi na pľaci päť krát desať metrov, ďaleko od pravdy nebol...
Pri prehliadke hradu som mal najväčší zážitok z obvodových hradných múrov, ktoré ako magnet priťahovali všetky deti. Pod nimi desiatky metrov hlboké priekopy. Pripadal som si ako Dunčo, ktorý neustále zavracia svoje ovečky, ktoré ho však majú decentne na háku. Po nepedagogickom zvýšení hlasu sa situácia mierne upokojila a mohli sme sa venovať prehliadke . Tu vzbudila opäť pozornosť studňa, našťastie zakrytá mrežami, kde podľa dobových správ gestapo počas druhej sv. vojny hádzalo umučených partizánov a podľa hradnej povesti dobrovoľne skončila svoj život deva, ktorú chcel otec proti jej vôli vydať za starého a škaredého šľachtica. Chlapcom bolo ľúto partizánov, dievčatám princeznej, o ktorej však chlapci vyhlásili že bola sprostá, lebo sa mala vydať a potom rozviesť...
S veľkou nevôľou sa stretol zákaz návštevy miestnej mučiarne zo strany p. učiteľky, na ktorú sa všetci (najmä chlapci) náramne tešili. Kolega rodič ich ukľudnil, že donesie kazetu Texaský masaker motorovou pílou a pustí im to na vlastivede ako tému práca s nástrojmi. Vtedy aj na neho pozrela pani učiteľka s miernym pochopením, pohľadom pedagóga trocha inej školy...
Skanzen aj hrad prežili všetci v zdraví a prišiel zlatý klinec programu a to nákup nanukov a zmrzliny. Tu sme si prvýkrát trocha oddýchli (mám na mysli dozor) , pretože všetci boli zaujatí dôležitou činnosťou - lízaním zmrzliny a nikto sa nikam nerozliezal. Po celý čas som obdivoval pani učiteľku, jej pokoj Angličana. Keď som si uvedomil, že podobnú činnosť musí vyvíjať každý pracovný deň, musel som v nemom úžase sňať pomyselný klobúk, v mojom prípade šiltovku nemenovanej značky. To však z jej strany zďaleka nebolo všetko...
Pri nástupe do vlaku na ceste domov, deti pozdravili (k jeho obrovskej radosti) starého známeho pána sprievodcu a usadili sa k zdeseniu spolucestujúcich do jedného z vozňov. Teraz sa na rad dostali dovtedy zakázané rapkáče a píšťalky a spustil sa koncert, pred ktorým by aj Krysar z Hamelnu zaliezol do myšacej diery. 70 rapkáčov a 40 píšťaliek „dunelo" vlakom a pani učiteľka prekrikovala deti, karhala ich, že je to slabé a to s rapkáčom v každej ruke. Deti zvýšili intenzitu a toto trvalo celú hodinu spiatočnej cesty, prerušené akurát hurónskym revom v troch tuneloch, keď im sympaťák strojvodca vypol svetlo. Na to začala pani učiteľka dupať nohami o podlahu vlaku a tak sa do rapkania a pískania pridalo 50 párov nôh. Podobne to muselo vyzerať v Stalingrade v čase najväčšej „srandy" a pani učiteľka mi nevdojak začala evokovať maršála Žukova...
Nemohol som robiť nič iné, len znova ju obdivovať, keď sme vystúpili z vlaku a ona sa v sekunde zmenila na serióznu osobu, ktorú jej deti počúvajú na slovo.
Nakoniec som svoj pomyselný súboj s "maršálom Žukovom," u svojej dcéry hanebne prehral. Na druhý deň mali pokračovanie výletu, ktoré pozostávalo z návštevy hranej rozprávky na Kežmarskom hrade. Na jej otázku, či pôjdem s nimi ako dozor som ležiac na gauči odpovedal niečo nezrozumiteľné, tak vyhlásila, že pani učiteľka je väčší frajer, lebo má lepšiu výdrž... Svätá pravda.
Páni učitelia, obdivujem Vás a Vašu prácu! Po tejto akcii ešte viac ako doposiaľ! Ak som však ešte nedávno koketoval s myšlienkou posilniť Vaše rady a stať sa jedným z Vás, hoci mám na to plnú kvalifikáciu dnes zodpovedne vyhlasujem: „Radšej budem požiarnikom!"
Alebo čímkoľvek iným......
Pekný deň!
