Malá je v škole, a ja doma listujem v jej zdravotnej dokumentácii.
Apríl 2000. Iróniou osudu je to presne sedem rokov, čo nám v detskej nemocnici v Košiciach potvrdili viac - menej očakávanú diagnózu. Celiakia, malabsorbčný syndróm kombinovaný so špecifickým deficitom imunity ( nebojte sa, znie to horšie ako to vyzerá ), choroba je nevyliečiteľná, jediná existujúca terapia doživotná diéta z vylúčením gluténu zo stravy. Tzv. bezlepková.
Spomínam. Prvý rok sme sa tešili so zdravého, živého dieťaťa. Potom prišli časté infekcie, nechuť do jedla, hnačky. Tieto príznaky nepovažovala detská lekárka za nič zvláštne. Po zmene ošetrujúceho lekára naša nová Pani ( nie len s veľkým P, ale i s veľkým srdcom ) doktorka s hrôzou zistila, že dieťa schudlo za týždeň 5 kíl! ( Nič strašné sa nestalo, len stará lekárka si naháňala body od poisťovne pripisovaním fiktívnych návštev a fiktívnej hmotnosti). Táto zlatá osoba, ktorej dodnes vďačíme možno aj za dcérkin život, presne určila diagnózu, hneď keď sa spamätala zo šoku, akéže to kolegyne behajú po svete.
Nasledovala hospitalizácia a potvrdenie očakávanej diagnózy. Pre nás s manželkou začala fáza zháňania bezlepkových potravín, receptov, kontaktov. Dnes už seriózni výrobcovia uvádzajú na svojich výrobkoch údaje o obsahu lepku, ale pred siedmimi rokmi to nebolo také jednoduché. Prežili sme to v zdraví my aj dcéra. Odmietol som výhodnú pracovnú ponuku z Generálneho štábu a zmieril sa s tým, že vrchný veliteľ NATO zo mňa nebude, no čo už, nemal som srdce nechať ženu doma s chorým dieťaťom a dochádzať len na víkendy. Z manželky sa stal odborník na varenie bezlepkových múčnych jedál, pečenie chleba a zo mňa odborník na varenie „bezlepkového mäsa".... ( Ak má niekto záujem nech sa ozve, s radosťou sa podelíme o skúsenosti ).
S menšími problémami sa nám, ako malá rástla a začínala chápať svet okolo seba, darilo jej vysvetľovať, prečo nemôže spapať rovnaký keksík ako ďalších desať detí okolo nej. Horšie už bolo presvedčiť mamičky na ihrisku, že dieťa nemá lepru, len musí držať diétu a preto nemôže zjesť piškótu, ktorú jej s dobrým úmyslom núkali, a ich detičky to od nej v žiadnom prípade nemôžu chytiť.
Pre dcérku nastala fáza návštev odborných lekárov, ktorá trvá dodnes. Detský lekár, gastroenterológ, imunológ, ortopéd, lekár pre FBLR ( to ani neviem čo je). Každú chvíľu kontrola, odbery krvi, testy.
Aby toho nemala dosť, okolie tvrdí, že moja slečna je vo všetkom zlom úplne po mne. Keď sa nad tým zamyslím niečo pravdy na tom bude. Podedila samé dobré veci. Napríklad astigmatizmus s tak debilnou korekciou, že sa to nedá operatívne odstrániť. K ostatným lekárom pribudol pred rokom očný a dcéra bude doživotne nosiť okuliare. Alebo sklony k sarkazmu a čiernemu humoru. Keď mala asi štyri, na otázku pani na vrátnici po návšteve zoologickej záhrady ako sa jej páčilo a či sa ešte príde pozrieť na zvieratká odpovedala, že len keď začnú paviánom poriadne utierať zadok! Nepodarilo sa mi vysvetliť, že v tom nemám prsty .
Dnes sa počiatočným problémom už len s úľavou smejeme. Úspešne sme vychodili materskú školu, kde sme jej denne donášali stravu v obedári. Strašne zlaté osadenstvo škôlky - pani riaditeľka, učiteľky, kuchárky nám vo všetkom vychádzali v ústrety.
Dcéra dostala „vojenskú" výchovu a dodnes nemá rada, keď ju niekto kvôli jej hendikepu ľutuje. Uvedomuje si, že je síce trocha iná ako ostatné deti, ale po nose si brnkať nenechá.
Všetkým rodičom a deťom s podobným osudom želám veľa šťastia a síl, aby sa tešili z každého ďalšieho dňa. Detičky majú možno v živote „smolu", ale my máme to šťastie, že máme ich.
Trocha smutne som začal, veselo končím, dokončením autentickej výpovede svojej dcéry :
„ Ocko, prečo mám v živote takú smolu, že musím chodiť ku každému doktorovi v meste?"
„ Ale vieš čo, aspoň sa ulejem zo školy!"
Pekný deň !
